Priamo na pobreží zálivu v Atlantickom oceáne vyrástla v roku 2011 veľkolepá stavba koncertnej siene a kongresového centra, ktorá je prvou budovou postavenou na tento účel v islandskej metropole. Jej fasáda, pripomínajúcu ľadové kryštály aj perleťové krídla vážky, je dielom dánskych architektov Henning Larsen Architects v spolupráci s dánsko-islandským umelcom Olafurom Eliassonom.

Ich návrh vyhral v medzinárodnej architektonickej súťaži aj preto, že architekti chceli vytvoriť objekt, ktorý by nechal vyniknúť okolitú prírodu. Architekti sa inšpirovali miestnou architektúrou, charakteristickými čadičovými útvarmi aj ľadovými kryštálmi.

Druhou dôležitou inšpiráciou bolo zvláštne severské svetlo, ktoré sa odráža v celosklenenej a perleťovo sfarbenej fasáde. Harpa je pokladaná za ikonu islandskej modernej architektúry.

Originálna budova Labskej filharmónie, postavená v prístavnej časti Hamburgu, bola otvorená v januári 2017 a je dielom známych švajčiarskych architektov Herzog & de Meuron. Budova filharmónie je postavená na už existujúcej pamiatkovo chránenej tehlovej budove skladu, kde sa do konca 20. storočia uskladňovali kakaové bôby. Preto sa tento objekt nazýval aj Kakaobunker.

Zadaním pre architektov bolo na tomto sklade postaviť nielen novú budovu labskej filharmónie, ale aj hotel a byty. Architekti navrhli výraznú sklenenú nadstavbu, ktorá z diaľky vyzerá ako obrovská futuristická hightech loď so sklenenými plachtami a pôvodný tehlový sklad ako keby bol jej trupom.

Nová 110 metrov vysoká dominanta je konštrukčne nezávislá od podnože a do hornej nadstavby sa prichádza zakriveným 82 m dlhým eskalátorom. Eskalátor ústi vo výške 37 m nad prístavom, kde sa nachádza pešia promenáda s výhľadom na historické mesto, prístav aj rieku. Samotná filharmónia sa nachádza v sklenenej nadstavbe medzi 6. a 8. poschodím a jej hlavný priestor je vysoký 25 m a má kapacitu 2100 divákov. Okrem hlavnej sály, sú tu ešte dve menšie, jedna pre 500 divákov a menšie zvukové štúdio s kapacitou 170 miest.

Nová budova Národnej opery a baletu v Oslo je v súčasnosti najväčšou kultúrnou stavbou v Nórsku. Je postavená v lokalite bývalého prístavu, čo umožnilo autorom postaviť spolu s budovou aj krásne verejné priestory okolo nej, kde môžu ľudia tráviť voľný čas aj bez toho, aby navštívili nejaké divadelné alebo baletné predstavenie.

Projekt novej budovy Národnej opery a baletu v Oslo vzišiel z medzinárodnej architektonickej súťaže a vyhralo ju architektonické združenia Snøhetta. Budova bola postavená v duchu minimalizmu, teda bez zbytočných výzdob, ale s dôrazom na to, aby harmonicky zapadala do prostredia a panorámy mesta. Autori kládli dôraz aj na to, aby divadlo malo dobrú akustiku a dostatok prirodzeného presvetlenia.

Nórsko získalo nový symbol, ktorý reprezentuje celú krajinu a národ. Určite to nebola náhoda, že budova Národnej opery a baletu v Oslo získala v roku 2009 jednu z najvýznamnejších medzinárodných cien za architektúru, Cenu Miesa van der Rohe.

Možno sa budete čudovať, prečo sme jedno z najslávnejších múzeí na svete zaradili až do tejto časti e-kurzu, kde predstavujeme architektonicky najzaujímavejšie budovy pre kultúru, postavené v 20. a 21. storočí v Európe. Dôvodom je to, že až v roku 1989 bol dobudovaný nový – originálny vstup do múzea – sklenená pyramída, ktorú dopĺňajú dve menšie po stranách a navzájom sú prepojené mramorovým obložením, v ktorom sú umiestnené fontány. V sklenenej pyramíde sú pohyblivé schody smerom do podzemia, kde je umiestnené informačné centrum múzea a aj hlavný vstup do výstavných priestorov.

A práve táto sklenená pyramída, ktorá je dielom čínsko-amerického architekta I.M Peia, sa stala symbolom novej éry múzea Louvre, ktoré je jedno z najnavštevovanejších, najväčších a najznámejších múzeí na celom svete. Múzeum je súčasťou palácového komplexu Louvre, ktoré bolo v minulosti sídlom francúzskych kráľov.

Múzeum zaberá veľkú časť pôvodného paláca, ktorý je tvorený komplexom budov, nádvorí, galérií a pavilónov, ktorý sa začal stavať už v polovici 16. storočia – v období vrcholnej renesancie – na mieste stredovekého hradu. Pôvodné múzeum otvorili prvýkrát už v roku 1793. V podzemí sú priestory, kde je možné vidieť základy tohto hradu, ktoré boli tiež sprístupnené verejnosti až v roku 1989 a ich sprístupnenie bolo súčasťou architektonického návrhu I. M. Peia. Samotné múzeum zaberá až 5 podlaží paláca a celkovo je v múzeu až 35 000 exponátov. Určite jedným z najznámejších je obraz od talianskeho umelca da Vinciho „Mona Lisa“.

Táto nevšedná budova múzea, ktorá vznikla v Paríži v roku 1977, na podnet francúzskeho prezidenta Georgesa Pompidoua, dodnes vyvoláva mnohé reakcie. A to nie vždy pozitívne. Faktom ale je, že do architektonickej súťaže, ktorú vypísali na podnet prezidenta, sa zapojilo až 700 architektonických kolektívov a odborná porota rozhodla, že najlepšie riešenie navrhli architekti Richard Rogers a Renzo Piano.

Tento kultúrny stánok pripomína na prvý pohľad skôr továreň ako budovu múzea. Na fasáde budovy sa objavujú farebné rúry, eskalátory aj výťahy. Za sklom a kovom sa však ukrýva múzeum so zaujímavou zbierkou moderného umenia 20. storočia, múzeum priemyselného dizajnu a aj múzeum filmu a koncertná sieň. Parížania najprv budovu múzea veľmi kritizovali, nakoniec ju však prijali za svoju a pre mnohých turistov sa stala veľmi rýchlo vyhľadávaným miestom Paríža.

Autorom tejto nevšednej budovy múzea je americký architekt Frank Gehry. Iniciátorom vzniku tejto budovy bol Solomon R. Guggenheim, ktorý bol veľkým milovníkom moderného umenia a nakupoval obrazy od rôznych umelcov. Neskôr založil nadáciu na podporu moderného umenia a tá postupne vybudovala nové galérie v rôznych kútoch sveta a jednu aj v španielskom meste Bilbao.

Keď nadácia hľadala nové miesto pre výstavbu budovy múzea v Európe, vedenie mesta Bilboa presvedčilo nadáciu, aby postavili budovu práve v ich meste. Chceli do tohto, vtedy priemyselného mesta, prilákať turistov, a na to potrebovali nejakú atrakciu. A výstavba nového múzea im prišla vhod. Vypísali architektonickú súťaž , ktorú vyhral F. Gehry so svojim návrhom.

Budova múzea pôsobí ako sochárske dielo. Má zakrivené línie a množstvo vzájomne prepojených dielov. Niektoré z nich sú z vápencových blokov a iné sú lesklé z titanu. Architekt sa sústredil nielen na tvar a funkčnosť budovy, ale aj na to, aby budova vhodne zapadla do okolitého prostredia a vytvoril aj dostatočne veľké a atraktívne verejné priestory, kde sa ľudia môžu prechádzať, posedávať a tráviť čas.

Mesto umení a vedy patrí k ďalším zaujímavým realizáciám už spomínaného španielskeho architekta Santiaga Calatravu. Architektonický komplex tvorí 5 budov v španielskom mesta Valencia. Ich rukopis je typickým dielom tohto architekta, ktorý sa v tomto meste aj narodil.

Celý komplex stavali od roku 1996 do roku 2005. V „Meste umenia a vedy" sa nachádza budova opery, kinosála, planetárium, vedecké múzeum, galéria moderného umenia a v exteriéri komplexu je aj oceánografický park. Všetky budovy sú poprepájané do jedného akoby sochárskeho diela a komplex patrí k najpozoruhodnejším dielam španielskej modernej architektúry.

Ako poslednú v poradí v tejto časti e-kurzu sme sa rozhodli predstaviť známu londýnsku galériu súčasného umenia Tate Modern. Do výberu sme ju zaradili preto, že je to veľmi pekný príklad využitia bývalej elektrárne na južnom brehu Temže, ktorá bola od roku 1981 zatvorená a nevyužívaná. Angličania ju však nezbúrali, pretože pôvodná elektráreň mala zaujímavú architektúru. Rozhodli sa jej dať novú náplň. Švajčiarski architekti z firmy Herzog & de Meuron upravili jej priestory pre potreby galérie.

Turbínová hala, kde sa nachádza elektrický generátor z pôvodnej elektrárne, je vynikajúcim priestorom pre rôzne špeciálne výstavy súčasných umelcov. Architekti zachovali pôvodnú tehlovú stavbu a nad ňu postavili sklenenú modernú časť, dobudovali rampu a pôvodný komín elektrárne tiež nezbúrali, ale využili ho ako vyhliadkovú vežu, z ktorej je krásny pohľad na celý Londýn.