Na mieste, kde dnes stojí historická budova SND, stálo už od roku 1776 mestské divadlo, ktoré dal postaviť gróf Juraj Csáky. Dnešná budova bola postavená podľa návrhov architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera a otvorili ju v roku 1886. Budova, postavená v eklektickom štýle, je jednou z mnohých divadelných stavieb tejto úspešnej dvojice architektov, ktorá projektovala divadlá v Sofii, Budapešti, Brne, Karlových Varoch, Zürichu, Berlíne a mnohých ďalších európskych mestách.
Divadlo má kapacitu 611 divákov a v čase otvorenia divadla interiér osvetľovalo až 800 plynových lámp. Historická budova SND bola v priebehu rokov postupne dobudovávaná, pribudla moderná prístavba v zadnej časti budovy, obnovilo a zmodernizovalo sa hľadisko, foyer či salón na I. poschodí. Historická budova SND je už dnes pamiatkovo chránená a patrí ku klenotom historickej architektúry Bratislavy.
Divadlo sa nachádza neďaleko obchodného centra Eurovea v tesnej blízkosti centra a v nadväznosti na nábrežie rieky Dunaj. Novú budovu SND navrhli architekti Martin Kusý, Pavol Paňák a Peter Bauer, ktorých architektonický návrh zvíťazil v roku 1980 v konkurencii päťdesiatich troch projektov. Potom trvalo neuveriteľných 27 rokov, kým sa stavba dokončila a v apríli 2007 sa otvorila pre návštevníkov.
Budova má sedem podlaží, vyše dvetisíc miestností a tri hlavné sály (Sála opery a baletu, Sála činohry, Štúdio). V novej budove SND je tiež reštaurácia, klub, kaviarne a kuchyňa.
Architektúra budovy SND je nadčasová, s prvkami postmodernej architektúry s technicistickými prvkami. Podľa autorov má budova navodzovať industriálny dojem, čiže divadlo chápali ako „fabriku na umenie”. Smerom k námestiu autori navrhli tvar budovy ako otvorenú náruč, ktorá pozýva návštevníkov do divadla. Pred divadlom pri hlavnom vchode je umiestnená fontána s plastikou, ktorá tiež umocňuje celkový umelecký dojem pri vstupe do divadla.
Budova Štátneho divadla bola postavená v rokoch 1897 - 1899 v novobarokovom slohu podľa projektu Adolfa Langa a A. Steinhardta na mieste niekdajšej budovy divadla, postavenej ešte v rokoch 1788-1790. Pôvodne na tomto centrálnom priestore Hlavnej ulice v Košiciach stála radnica. Ide o architektonicky výnimočnú budovu, ktorej kupolu zdobí autentická kópia plastiky Aurory - priateľky múz.
Atrakciou verejného priestoru pred budovou divadla je spievajúca fontána. Pri hraní hudby je striekanie vody a farebné osvetlenie fontány regulované na základe hudobných tónov hrajúcej hudby. Jej výnimočnosť pozostáva aj v tom, že je najstaršou spievajúcou fontánou v bývalom Československu. Postavili ju v roku 1986 a o dvadsať rokov neskôr zrekonštruovali do terajšej podoby.
Danubiana je múzeum, ktoré bolo vystavané v jedinečnej lokalite, na zelenej lúke, na poloostrove na toku rieky Dunaj v Čunove. Dokončené bolo v roku 2000 a vzniklo na podnet holandského podnikateľa, zberateľa a mecenáša umenia Gerarda Meulensteena a Slováka Vincenta Polakoviča. Keďže sa stalo obľúbeným miestom milovníkov moderného umenia, už v roku 2014 bola otvorená aj jeho dostavba.
Autorom pôvodnej budovy múzea, ktorá má zaujímavý tvar šošovky, je architekt Peter Žalman a autorom dostavby múzea je architekt Ján Kukuľa. Jeho návrh dostavby zvíťazil v súťaži slovenských a holandských architektov, ktorú zorganizoval práve holandský podnikateľ G. Meulensteen. Architekt Kukuľa sa rozhodol rozšíriť múzeum tak, že pristaval nové objekty pozdĺž toku Dunaja a spojil ich s pôvodnou budovou múzea. Súčasťou múzea je aj vonkajší sochársky park, kde sú inštalácie známych slovenských sochárov. V roku 2014 získalo múzeum cenu “Stavba roka 2014”. Dnes je už múzeum vo vlastníctve štátu, keďže Gerard Meulensteen sa rozhodol múzeum venovať Slovensku ešte pred dostavbou, ktorú už financovala vláda SR.
Táto elegantná budova sa nachádza na Dunajskom nábreží v Bratislave a je dielom významného slovenského architekta Milana Michala Harminca, ktorý postavil v Bratislave aj napr. hotel Carlton. Budova bola slávnostne otvorená v roku 1928 a postavená bola na základe výsledkov architektonickej súťaže, ktorú vyhral práve architekt Harminc. Ide o trojpodlažnú symetrickú budovu s dvojicou stĺpov na priečelí a hlavným vstupom s dominantnými dverami s bronzovými výplňami.
Na prízemí sú výstavné priestory a prednášková sála. Na 2. a 3. podlaží je 26 menších výstavných sál. Architekt kládol veľký dôraz aj na výzdobu interiéru. Budova je aj takmer po 100 rokoch stále krásna a je jednou z mála pôvodne zachovaných budov z 20. rokov minulého storočia.
Kultúrne centrum je príklad rekonštrukcie pôvodnej historickej budovy. Ide o budovu synagógy v Žiline, ktorá po rekonštrukcii slúži na rozmanité kultúrne aktivity. Táto synagóga patrila k najkrajším a z hľadiska architektúry k najdôležitejším židovským stavbám na Slovensku.
Pôvodnú budovu synagógy s kupolou vyprojektoval svetoznámy nemecký architekt Peter Behrens a bola dokončená v roku 1931. Od roku 1963 je národnou kultúrnou pamiatkou. Synagóga sa využívala ako náboženský stánok židov len pár rokov. Neskôr slúžila ako sklad obilia, pneumatík a neskôr po prestavbe interiéru ako divadlo či kultúrny dom.
Od začiatku 21. storočia bola prázdna a chátrala, a preto sa nadšenci Behrensovej synagógy spojili a začali túto jedinečnú architektonickú pamiatku od roku 2012 svojpomocne zachraňovať. Jej rekonštrukciu financovali len z darov, zbierok a malých grantov, ale podarilo sa im to a v roku 2017 ju slávnostne otvorili. Cieľom rekonštrukcie bolo citlivo odstrániť všetky nánosy na pôvodnej Behrensovej architektúre. Dnes slúži ako kultúrna inštitúcia a konajú sa tu najrozmanitejšie kultúrne aktivity. Súčasťou obnovy synagógy bolo vymyslieť spôsob, ako sa poďakovať ľuďom, ktorí prispeli darom alebo prácou na jej obnovu. Nakoniec to autori vymysleli tak, že zoznam tritisíc ľudí, ktorí pomohli darom alebo prácou zaznel naživo na otvorení ako súčasť hudobnej skladby Mareka Piačeka. Túto skladbu môžete stále počuť v múre synagógy, stačí priložiť ucho k stene.
Túto budovu určite mnohí z vás poznajú napr. z televízie, keďže je obľúbeným miestom, kde sa konajú pietne spomienky v súvislosti s oslavami SNP. Výstavba budovy múzea vznikla z potreby dokladovať a predovšetkým zachovať dokumentáciu o aktívnej účasti Slovákov v boji proti fašizmu a o utrpení, obetiach a stratách, ktoré spôsobil ľudstvu nacizmus počas druhej svetovej vojny.
Podoba múzea vzišla opäť z architektonickej súťaže a vyhral návrh architekta Dušana Kuzmu, ktorý navrhol budovu múzea ako pamätník. Spoluautorom pamätníka je akademický sochár Jozef Jankovič, ktorý veľmi ovplyvnil budúcu podobu pamätníka a je aj autorom súsošia “Obete varujú”, ktoré sa nachádza pri vstupe do budovy. Pamätník má zvláštnu až sochársku figúru a je príkladom krásneho spojenia architektúry a umenia a tiež pamätníka a múzea. Múzeum bolo dokončené v roku 1969 a v roku 1982 bola budova múzea spolu s okolitým areálom vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.
Treťou možnosťou je už spomínaný zámer investora JTRE, ktorý navrhuje výstavbu národného kultúrno-kongresového centra v rámci novej mestskej štvrti Nové Lido. Investor pripravuje výstavbu Nového Lida už niekoľko rokov a od začiatku uvažuje v koncepte aj s výstavbou budovy, ktorá by plnila kultúrno-spoločenskú funkciu. Výhod umiestnenia nového kultúrneho a kongresového centra v lokalite Nové Lido je viacero. Asi najdôležitejšou je, že výstavbou Nového Lida sa rozšíri centrum Bratislavy z ľavej strany Dunaja aj na pravú stranu. Rozšírené mestské centrum by sa tiahlo od historického centra, cez nové mestské centrum Eurovea a cez promenádny peší most až na pravý breh Dunaja do novej mestskej štvrte Nové Lido.
Národné kultúrne a kongresové centrum v Novom Lide je plánované oproti novej budove Slovenského národného divadla a vďaka prepojeniu novým promenádnym mostom vznikne v Bratislave unikátna kultúrna os, na ktorej budú stáť všetky najdôležitejšie budovy pre kultúru v hlavnom meste: od budovy SNG, Reduty, historickej budovy SND až po budovu Slovenského národného múzea a novej budovy SND na ľavej strane Dunaja, až po novú budovu kultúrno-kongresového centra na pravej strane Dunaja v lokalite Nové Lido.
Plánované národné kultúrne a kongresové centrum v Novom Lide bude mať kapacitu až 5-tisíc miest pre stojacich návštevníkov kongresov a koncertov. V prípade podujatí so sediacimi divákmi dosiahne maximálna kapacita 3-tisíc návštevníkov. Hlavná sála bude flexibilná a bude sa môcť rozdeliť na dve, tri až štyri samostatné sály pre podujatia od 500 do 1 500 účastníkov. K dispozícii budú aj ďalšie dve sály pre maximálne 200 a 500 návštevníkov a viaceré seminárne miestnosti.